Čičmany

Obec leží v Strážovských vrchoch v pramennej oblasti Rajčanky. Obec sa spomína v r. 1272. Patrila zemianskym rodinám Turóczyovcov, Rakovských, Jesenských, neskôr Kubíniovcom a Seréniovcom. V r. 1598 mala obec mlyn a 43 domov, v r. 1720 42 daňovníkov, z toho 26 želiarov. V r. 1828 mala 127 domov a 1507 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohosp., chovom oviec, výrobou a predajom bryndze. Neskôr odchádzali na sezónne práce, resp. pracovali ako podomoví obchodníci (sklári a predavači papúč). V r. 1923 obec vyhorela. V r. 1930 tu založili Zväz podomových trhovcov. V decembri 1944 obec podpálili Nemci (zhorelo 33 domov, 148 bolo poškodených), ktorí v apríli 1945 odvliekli 65 mužov do koncentračného tábora. Po r. 1945 bolo v obci založené papučiarske družstvo, ktoré vyrábalo aj na export. V posledných dvoch desaťročiach 20. stor. došlo k úbytku obyvateľstva, odchádzali za prácou do priemyselných centier. Obec je známa starobylou a unikátnou architektúrou, maľovanými zrubovými drevenicami. Jednoduché ornamenty boli nanášané bielym vápnom, ktoré malo zároveň aj konzervačnú a ochrannú funkciu. Geometrická výzdoba je stará asi 200 rokov. V r. 1977 bola dolná časť obce vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry, NKP je jednoposchodový tzv. Radenov dom, v ktorom sú nainštalované expozície Budatínskeho múzea, Zo života a práce čičmianskeho ľudu a Z rodinného zvykoslovia. Ešte začiatkom 20. stor. v Čičmanoch vyrábali súkenné papuče a ženy ovládali archaickú techniku pletenia na ráme použitím prstov a vkladaných paličiek. Takto sa vyrábali pletené časti krojov. Čičmiansky kroj je jedným z variantov západoslovenského typu ľudových odevov. Bohatý bol aj hudobný folklór, ktorý oživuje folklórna skupina. Medzi pamiatky obce patrí barokový kostol Nájdenia svätého kríža z r. 1669, barokovo-klasicistický kaštieľ z konca 18. stor., prícestná kaplnka sv. Jána Nepomuckého z 18. stor. V obci je vybudovaný verejný vodovod. Rozvíja sa cestovný ruch, vybudované sú lyžiarske vleky, bežecké trate, zjazdovky parkovisko a obec pomúka ubytovacie zariadenia v penziónoch a súkromí.

Okres Žilina

Má rozlohu 815,08 km², žije tu 155 989 obyvateľov a priemerná hustota zaľudnenia je 191 obyvateľov na km² (údaje k 31. 12. 2014).

Územie susedí na severe s okresmi Čadca a Kysucké Nové Mesto, na západe s okresmi Bytča, Považská Bystrica a Ilava, na juhu s okresom Prievidza a na východe s okresmi Martin a Dolný Kubín.

Prvé písomné zmienky o väčšine obcí okolia Žiliny sú z 13. a 14. storočia. Neskôr, počas valašskej a kopaničiarskej kolonizácie, boli osídlené obce pri horných tokoch riek a na úpätiach hôr Malej Fatry (Lysica, Dolná, Horná Tižina, Terchová).

Obyvateľstvo starého kultúrneho územia úrodnejšej časti okolia Žiliny sa zaoberalo poľnohospodárstvom, roľníci horských kopaničiarskych obcí boli viac zameraní na chov hospodárskych zvierat. Obrábali aj vysoko položené polia a využívali horské pasienky v odľahlom chotári, kde mali vybudované letné príbytky a maštale, tzv. bačoviská (cholvarky). Väčší význam mal salašnícky chov oviec s produkciou mliečnych výrobkov, mäsa, vlny a kožušiny. Úžitok prinášalo napokon aj výdatné hnojenie košarovanej pôdy. Salašnícky forma chovu oviec sa do súčasnosti zachovala vo viacerých obciach severozápadného Slovenska, v Terchovej a Belej pri Varíne nadobudla charakter družstevnej veľkovýroby.

Žilinský kraj

Demografia

K 21. máju 2011, bolo na území Žilinského kraja 144 948 domov, t.j. 13,5 % z celkového počtu domov v Slovenskej republike (z toho 120 788 obývaných, t.j. 83,3 %). Žilinský kraj bol v počte domov na druhom mieste za Nitrianskym krajom (podiel 16,2 %). Spomedzi okresov kraja najvyšší počet domov sa nachádzal v Žiline 20,3 % a najmenej v Turčianskych Tepliciach 3,3 %. Obývaných domov bolo v okrese Žilina 21,1 % z úhrnu za kraj a v Turčianskych Tepliciach 3,2 %.

Geologická charakteristika

Celé toto hornaté územie spadá z geomorfologického hľadiska do Západných Karpát. Horské masívy v tejto lokalite sa sformovali pomerne nedávno, v paleogéne. Zásluhou pohybov príkrovov sa vyzdvihovali pôvodné morské sedimenty, z ktorých postupne vznikli impozantné údolia. Rieka Váh územie nápadne rozdeľuje na dve časti:

• severná zahŕňa pohoria: Tatry, Skorušinské vrchy, Oravské Beskydy, Oravská Magura, Oravská vrchovina, Chočské vrchy, Krivánska Fatra, Kysucké Beskydy, Kysucká vrchovina a Javorníky
• južná zahŕňa pohoria: Nízke Tatry, Veľká Fatra, Lúčanská Fatra a Strážovské vrchy

Dejiny

Po páde Veľkomoravskej ríše v roku 907, ku ktorej územie patrilo, bolo od 12. storočia prakticky až do roku 1918 súčasťou uhorského kráľovstva. V 13. storočí na obranu proti mongolským nájazdom bola vybudovaná sieť hradov (Hričov, Považský, Košecký, Lietavský, Strečniansky). 16. storočie znamenalo pre miestnych obyvateľov chudobu a strach, hlavne pred tureckou okupáciou a živelnými pohromami. Ku koncu 19. storočia tu bola zavedená železnica a v údolí Váhu začal prekvitať priemysel.

Stručná história Slovenska

Prvý štátny útvar Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša (7. storočie), neskôr Nitrianske kniežatstvo (začiatok 9. storočia), ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vznikla v roku 833 Veľká Morava. Od polovice 10. do konca 11. storočia sa územie Slovenska postupne začlenilo do Uhorska, ktoré sa v roku 1526 stalo súčasťou Rakúskej monarchie (Habsburskej monarchie), od roku 1867 nazývanej Rakúsko-Uhorsko. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Česko-Slovenska až do roku 1993 (okrem obdobia samostatnosti počas vojnovej Slovenskej republiky). 1. januára 1993 vznikla rozdelením tohto štátneho útvaru samostatná Slovenská republika.

Slovenská republika je parlamentnou demokraciou, štátnym jazykom je slovenčina. Od 1. mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. Od 1. januára 2009 je 16. členom Európskej menovej únie – eurozóny a oficiálnou menou sa stalo euro, ktoré vystriedalo slovenskú korunu.