Teplička nad Váhom
Leží v severnej časti Žilinskej kotliny a na svahoch Kysuckých vrchov. Má hnedé lesné a nivné pôdy, lesy len v severnej časti chotára. Je tu nezamŕzajúci termálny prameň.
Našlo sa tu sídlisko púchovskej kultúry z prelomu letopočtu. Mohylové násypy sú asi z doby veľkomoravskej. Na Straníku sa zistilo osídlenie v eneolite, sídlisko lužickej kultúry z doby halštatskej a slovanské z 9. stor. Obec je nepriamo doložená v r. 1235, priamo v r. 1267. Vznik mena sa odvodzuje od teplých prameňov, ktoré však boli pravdepodobne v 17. stor. zničené. Teplička patrila panstvu Varín, neskôr Strečnu, v r. 1403 prešla na zákupné právo. V 17. stor. sa stala sídlom panstva Strečno, po jeho rozdelení sídlom teplickej časti panstva. Patrila Löwenburgovi, Windischgrätzovi, Sinovi. V r. 1757 dostala obec trhové a jarmočné právo. V r. 1767 bola v obci založená manufaktúra na súkno. V r. 1912 bola založená skláreň na výrobu chemického skla, ktorá v r. 1925 vyhorela. V obci bola už v r. 1775 škola, v rokoch 1603 - 1609 v obci pôsobil humanistický básnik J. Kalinka. Rodákom je tiež zakladateľ slovenského ľudového bábkarstva J. Stražan, ktorý v r. 1868 založil Stražanove divadlo, nazývané tiež Veľké Gašparkové divadlo. Obec mala v r. 1598 55 domov, v r. 1720 2 mlyny a 12 daňovníkov, v r. 1828 13 domov a 873 obyvateľov. Prevažne pracovali v lesoch a spracovávali drevo. Obec má vybudovaný verejný vodovod, kanalizáciu i rozvodnú sieť plynu.
Najvýznamnejšou kultúrnou pamiatkou obce je kaštieľ, pôvodne postavený v renesančnom štýle koncom 16. stor. Ďalšou pamiatkou je rím. kat. kostol sv. Martina z r. 1589. V kostole sa nachádzajú telesné pozostatky Žofie Bosnyákovej, manželky Františka Vesselényiho, ktorej telo zostalo neporušené aj po vyše 250 rokoch. Pri kostole sa nachádza kaplnka sv. Františka Xaverského a kaplnka sv. Mikuláša.
Teplička má ideálnu polohu na trase turistického centra Malej Fatry. Celá oblasť poskytuje možnosti turistických výletov počas celého roka. V zimnom období sú k dispozícií dva lyžiarske vleky. Bohaté sú možnosti poľovníctva a rybolovu. Vrch Straník nad Tepličkou má vynikajúce podmienky pre závesné bezmotorové lietanie (rogalo) a paragliding.
Teplička nad Váhom
Leží v severnej časti Žilinskej kotliny a na svahoch Kysuckých vrchov. Má hnedé lesné a nivné pôdy, lesy len v severnej časti chotára. Je tu nezamŕzajúci termálny prameň.
Našlo sa tu sídlisko púchovskej kultúry z prelomu letopočtu. Mohylové násypy sú asi z doby veľkomoravskej. Na Straníku sa zistilo osídlenie v eneolite, sídlisko lužickej kultúry z doby halštatskej a slovanské z 9. stor. Obec je nepriamo doložená v r. 1235, priamo v r. 1267. Vznik mena sa odvodzuje od teplých prameňov, ktoré však boli pravdepodobne v 17. stor. zničené. Teplička patrila panstvu Varín, neskôr Strečnu, v r. 1403 prešla na zákupné právo. V 17. stor. sa stala sídlom panstva Strečno, po jeho rozdelení sídlom teplickej časti panstva. Patrila Löwenburgovi, Windischgrätzovi, Sinovi. V r. 1757 dostala obec trhové a jarmočné právo. V r. 1767 bola v obci založená manufaktúra na súkno. V r. 1912 bola založená skláreň na výrobu chemického skla, ktorá v r. 1925 vyhorela. V obci bola už v r. 1775 škola, v rokoch 1603 - 1609 v obci pôsobil humanistický básnik J. Kalinka. Rodákom je tiež zakladateľ slovenského ľudového bábkarstva J. Stražan, ktorý v r. 1868 založil Stražanove divadlo, nazývané tiež Veľké Gašparkové divadlo. Obec mala v r. 1598 55 domov, v r. 1720 2 mlyny a 12 daňovníkov, v r. 1828 13 domov a 873 obyvateľov. Prevažne pracovali v lesoch a spracovávali drevo. Obec má vybudovaný verejný vodovod, kanalizáciu i rozvodnú sieť plynu.
Najvýznamnejšou kultúrnou pamiatkou obce je kaštieľ, pôvodne postavený v renesančnom štýle koncom 16. stor. Ďalšou pamiatkou je rím. kat. kostol sv. Martina z r. 1589. V kostole sa nachádzajú telesné pozostatky Žofie Bosnyákovej, manželky Františka Vesselényiho, ktorej telo zostalo neporušené aj po vyše 250 rokoch. Pri kostole sa nachádza kaplnka sv. Františka Xaverského a kaplnka sv. Mikuláša.
Teplička má ideálnu polohu na trase turistického centra Malej Fatry. Celá oblasť poskytuje možnosti turistických výletov počas celého roka. V zimnom období sú k dispozícií dva lyžiarske vleky. Bohaté sú možnosti poľovníctva a rybolovu. Vrch Straník nad Tepličkou má vynikajúce podmienky pre závesné bezmotorové lietanie (rogalo) a paragliding.
Okres Žilina
Má rozlohu 815,08 km², žije tu 155 989 obyvateľov a priemerná hustota zaľudnenia je 191 obyvateľov na km² (údaje k 31. 12. 2014).
Územie susedí na severe s okresmi Čadca a Kysucké Nové Mesto, na západe s okresmi Bytča, Považská Bystrica a Ilava, na juhu s okresom Prievidza a na východe s okresmi Martin a Dolný Kubín.
Prvé písomné zmienky o väčšine obcí okolia Žiliny sú z 13. a 14. storočia. Neskôr, počas valašskej a kopaničiarskej kolonizácie, boli osídlené obce pri horných tokoch riek a na úpätiach hôr Malej Fatry (Lysica, Dolná, Horná Tižina, Terchová).
Obyvateľstvo starého kultúrneho územia úrodnejšej časti okolia Žiliny sa zaoberalo poľnohospodárstvom, roľníci horských kopaničiarskych obcí boli viac zameraní na chov hospodárskych zvierat. Obrábali aj vysoko položené polia a využívali horské pasienky v odľahlom chotári, kde mali vybudované letné príbytky a maštale, tzv. bačoviská (cholvarky). Väčší význam mal salašnícky chov oviec s produkciou mliečnych výrobkov, mäsa, vlny a kožušiny. Úžitok prinášalo napokon aj výdatné hnojenie košarovanej pôdy. Salašnícky forma chovu oviec sa do súčasnosti zachovala vo viacerých obciach severozápadného Slovenska, v Terchovej a Belej pri Varíne nadobudla charakter družstevnej veľkovýroby.
Žilinský kraj
Demografia
K 21. máju 2011, bolo na území Žilinského kraja 144 948 domov, t.j. 13,5 % z celkového počtu domov v Slovenskej republike (z toho 120 788 obývaných, t.j. 83,3 %). Žilinský kraj bol v počte domov na druhom mieste za Nitrianskym krajom (podiel 16,2 %). Spomedzi okresov kraja najvyšší počet domov sa nachádzal v Žiline 20,3 % a najmenej v Turčianskych Tepliciach 3,3 %. Obývaných domov bolo v okrese Žilina 21,1 % z úhrnu za kraj a v Turčianskych Tepliciach 3,2 %.
Geologická charakteristika
Celé toto hornaté územie spadá z geomorfologického hľadiska do Západných Karpát. Horské masívy v tejto lokalite sa sformovali pomerne nedávno, v paleogéne. Zásluhou pohybov príkrovov sa vyzdvihovali pôvodné morské sedimenty, z ktorých postupne vznikli impozantné údolia. Rieka Váh územie nápadne rozdeľuje na dve časti:
- severná zahŕňa pohoria: Tatry, Skorušinské vrchy, Oravské Beskydy, Oravská Magura, Oravská vrchovina, Chočské vrchy, Krivánska Fatra, Kysucké Beskydy, Kysucká vrchovina a Javorníky
- južná zahŕňa pohoria: Nízke Tatry, Veľká Fatra, Lúčanská Fatra a Strážovské vrchy
Dejiny
Po páde Veľkomoravskej ríše v roku 907, ku ktorej územie patrilo, bolo od 12. storočia prakticky až do roku 1918 súčasťou uhorského kráľovstva. V 13. storočí na obranu proti mongolským nájazdom bola vybudovaná sieť hradov (Hričov, Považský, Košecký, Lietavský, Strečniansky). 16. storočie znamenalo pre miestnych obyvateľov chudobu a strach, hlavne pred tureckou okupáciou a živelnými pohromami. Ku koncu 19. storočia tu bola zavedená železnica a v údolí Váhu začal prekvitať priemysel.
Stručná história Slovenska
Prvý štátny útvar Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša (7. storočie), neskôr Nitrianske kniežatstvo (začiatok 9. storočia), ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vznikla v roku 833 Veľká Morava. Od polovice 10. do konca 11. storočia sa územie Slovenska postupne začlenilo do Uhorska, ktoré sa v roku 1526 stalo súčasťou Rakúskej monarchie (Habsburskej monarchie), od roku 1867 nazývanej Rakúsko-Uhorsko. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Česko-Slovenska až do roku 1993 (okrem obdobia samostatnosti počas vojnovej Slovenskej republiky). 1. januára 1993 vznikla rozdelením tohto štátneho útvaru samostatná Slovenská republika.
Slovenská republika je parlamentnou demokraciou, štátnym jazykom je slovenčina. Od 1. mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. Od 1. januára 2009 je 16. členom Európskej menovej únie – eurozóny a oficiálnou menou sa stalo euro, ktoré vystriedalo slovenskú korunu.
